Úlety
Príbehy spod letného slnka

Príbehy spod letného slnka

09. októbra 2011

Leto sa samé stará o príbehy: o priateľstve a obetavosti, plné napätia i strachu, ale aj také, pri ktorých jednoducho neudržíte kamennú tvár. Nech sa páči!

Bratia skauti s veľkým "S"

Tak ako každý víkend, aj v túto nádhernú nedeľu sme sa vybrali na ranný výlet na bicykloch do prírody. Obvyklý čas stretnutia 5:30 ráno. Super počasie, bicykle naložené na streche auta, ranná spoločná modlitba a následný výber destinácie, predurčovali tento výlet na úspech. Po pol hodinke sme už stúpali od chatovej oblasti za Malou Lodinou po ceste do neďalekých kopcov, objavovať nové zákutia nášho okolia. Rozhodli sme sa nájsť neďalekú jaskyňu. Po cca 3 kilometroch jazdy na bicykloch, nás GPS signál navigoval do hustého lesa. Bicykle sme uložili do krovia a pešou túrou pokračovali k vytúženému cieľu. Zrazu sa pred nami objavilo bralo, ktorému predchádzal asi 50 metrový zráz. Pod bralo sme sa vyštverali po štyroch. Navigácia nás ubezpečovala, že sme 15 metrov vzdušnou čiarou od cieľa. No tu prišiel osudný okamih. Úžľabina, ktorú bolo potrebné preskočiť. Skok a...už bolo počuť len buchot padajúcich skál, šuchot lístia a následný ston. Po úpätí zrázu som kopíroval terén asi 10 metrov a nasledoval pád do rokliny. Chlapci boli okamžite pri mne. Po prvom zhodnotení situácie bolo jasné, že výlet sa mení na záchrannú akciu. Bolo potrebné ma dostať dole na lesný chodník. Nebol som schopný žiadneho koordinovaného pohybu. Tu Tvrďa napadla spásonosná myšlienka. Posadil ma na ľavé stehno, zaprel sa pravou nohou o svah a pomaly sme sa spúšťali dole, pridŕžajúc sa Radika ako poistky. No to bola tá ľahšia časť cesty. Teraz sme riešili, ako sa dostať k bicyklom, ktoré boli od nás cca pol kilometra. Pokúšal som sa postaviť aspoň na jednú nohu, aby som sa podopierajúc sa o chlapcov posunul čo len o kúsok, no beznádejne. Bezvládny a kompletne vysilený som klesol k zemi. Tvrďo ma okamžite zachytil, zodvihol ako nevestu a pokúšal sa ma niesť. Len pre predstavivosť - vážim 115 kíl. No tu sa prejavila nedávna operácia Tvrďovho kolena a museli sme vymyslieť niečo iné. To už Tvrďo vytrhával zo zeme dva mladé stromy aj s koreňmi. Znie to neuveriteľne, ale je to tak. Spolu s Radikom vyrobili nosítka z už spomínaných stromov, mikiny a lana. Posadili ma ako cisára Nera a niesli hustým lesom. No nosítka bolo potrebné prenášať cez kmene stromov ležiace aj viac ako meter nad úrovňou terénu. Poviem vám, bol to nadľudský výkon. Po krátkych prestávkach sme sa nakoniec dostali k bicyklom. No čakala nás ešte 3 kilometrová trasa k autu. Z posledných síl som sa posadil na bicykel a pridŕžajúc sa chlapcov sme sa pomaly pustili dole k parkovisku. O 10tej hodine som už sedel pripútaný na prednom sedadle. Cestu do nemocnice som už skoro ani nevnímal. Verdikt lekára znel: trieštivá zlomenina členkovej kosti + desiatky ďalších zranení.

Čo dodať na záver? Len v krízovej situácii človek zistí, koho má pri sebe. A len vďaka Bohu a týmto dvom skautom s veľkým S, ktorí ani na chvíľku nezaváhali a okamžite konali, dnes môžem písať tieto riadky. Ďakujem vám, bratia Tvrďo a Radik!

S úctou a vďakou brat Slimo, 112. zbor Prameň Prešov – Sekčov

Bomba na jamboree!

V živote sú momenty, keď vám doslova stuhne krv v žilách. Mne sa to stalo počas jedného ospalého rána, keď sme sa už pomaly chystali do roboty a Ivovi zazvonil kontaktný telefón. Vlastne na tom by nebolo nič nepochopiteľné, keby sa hlas neozval po anglicky sa nevolali by z Camp in camp, kde boli v tábore švédskych skautov odcestovaní naši účastníci. Človek čakal nejaký úraz, chorobu, ale nakoniec nám len vedúca aktivity zavolala a informovala nás, že pri tábore našli deti nevybuchnutý granát z druhej svetovej vojny, aby sme sa o nich nebáli, že pyrotechnici ju už zneškodnili...

Príliš malí...?

Jednou z povinností vedúceho kontingentu bolo zúčastňovanie sa do obedných porád, kde sme dostávali informácie o chode skautského mestečka, ohľadom aktivít. Mohli sme tam predložiť sťažnosti, poprípade pochvaly k organizácii jamboree. Jednou z týchto pripomienok bola sťažnosť skautov z Hong Kongu ohľadom toho, že nedočiahnu na sprchu. Resp. na časový spínač, ktorým sa púšťala voda a ktorý bol umiestnený rovno vedľa sprchovacej hlavice. Táto bola pre priemerného Európa primerane vysoko, ale naši kamaráti z Ázie s tým mali problémy a niektorí z nich sa nemohli osprchovať bez výskoku alebo pomoci vyššej osoby. Servis team túto maličkosť ihneď napravil a do spŕch umiestnil 40 cm dlhé paličky, ktorými už dočiahli aj osoby nižšieho vzrastu.

Juraj Lizák – Kocúr, 11. zbor Biele delfíny

Maslo

Jedného krásneho slnečného cca 28 stupňového dňa sme sa vybrali na výpravu. Kedže bola nedeľa a nám sa veľmi nechcelo pomáhať v tábore a naša radkyňa Monika potrebovala splniť jeden bod zo Stúpania na vrchol, rozhodli sme sa, že si dáme takú riadnu celodennú výpravu. Išli sme všetky čučoriedky a dvaja chalani, ktorí hneď obdržali od závidiacich chalanov, ktorí zostali v tábore, prezývky Bí-Pí (babský pupek) a riťolez. My sme sa len pousmiali a kráčali sme hore kopcom. Dostali sme sa dosť ďaleko,vlastne sme už boli na hrebeni, keď tu zrazu Mária hovorí: „Ticho, buďte ticho!" Samozrejme, že sme sa po ceste rozprávali, ale nie veľmi nahlas. Vedeli sme, že Mária niečo zbadala, ale my sme nemali odvahu sa tam pozrieť. Báli sme sa, že to bude medveď, vedeli sme totiž, že sa tu nachádza až sedem medvedích rodín. Mária nám len povedala, že máme začať kričať a vtom jeden chalan zakričal: „MASLO!", ...a my všetci do rehotu. Mysleli sme si, že je hladný alebo čo a celú cestu sme si robili srandu. Ale vlastne on vymyslel hru Maslo. Ide o to, že kto hlasnejšie zakričí a tým aj vystraší divú zver, vyhráva. Skúste si to aj vy :)

PS: Chceli by ste vedieť čo to bolo za zviera, čo? Medveď to nebol..ale..d..s..:D (s ňou sme sa už stretli viac ráz a uvažovali sme, že sa premenujeme ako družina...)