Úlety
Keď sa nedá nebáť

Keď sa nedá nebáť

08. marca 2011

Skautský život, či už v meste alebo v divočine, poskytuje bohatstvo príležitostí poriadne sa vybáť. Nietoré z týchto situácii vyslovene vyhľadávame, v iných sa proste ocitneme a často potom len krútime hlavou, k akým výkonom vie vybičovať praveký pud sebazáchovy...

Na samot(k)e u lesa

Cez tábor, ako to tak býva, všetci robili výzvy a rôzne iné záležitosti, aby sa blysli pred chalanmi, a hlavne pred babami. Jedného pekného poobedia sa Mahy vybral spraviť si samotu do troch orlích pier. Začalo sa to celkom normálne - odišiel a my sme čakali, kedy ho nájdeme pozorovať niekde z krovia a pekne mu to prekazíme. Avšak od rána kedy odišiel až do večera sa nič zvláštne neudialo. Po zotmení sme začali zohrievať kamene na plánovanú večernú saunu. Počas rozpaľovania sme si čas krátili spievaním pri vatre s gitarou. Idylku začal narúšať až pomerne veľký hluk idúci z lesa za potokom. Hneď sme vypli gitaru aj spev a načúvali, čo za zvuky sa to šíria lesom. Na naše počudovanie to bol zvuk padajúceho stromu. Nevedeli sme si vysvetliť, prečo by niekto po zotmení váľal stromy v lese. Po chvíľke z Tigra vypadlo, že tam v tých miestach plánoval mať prístrešok Mahy na samotu. Samotár zvykne oznámiť niekomu svoju polohu, aby sme vedeli, ktorým smerom sa máme vydať hľadať telesné pozostatky v prípade, že by sa samotár do rána nevrátil. Všetci sme s hurónskym rehotom začali kričať na Mahyho, aký je nenápadný v tom lese a lámali si hlavu nad tým, prečo tam váľa stromy, či bude robiť vatru alebo čo... Nám sa už krásne do červena rozpálené kamene kotúľali do sauny so zvukovou kulisou padajúcich stromov. Keď sme vyšli zo sauny, už bolo ticho, ale rozpršalo sa. Stihli sme sa schovať, než búrka uderila v plnej sile. A že to nebol žiaden dáždik, ale poriadna Tatranská Hrmavica! Ráno keď sme všetci vstali, videli sme, ako si Mahy “opeká“ premočený spacák spolu s ostatnými vecami. Bol trošku bledší ako zvykol, tak sme sa ho hneď začali vypytovať, či zmokol, či sa nenudil a ako pozoroval tábor. Po chvíli rozhovoru sme si spomenuli na večernú príhodu. A Mahyho odpoveď bola viac ako prekvapujúca: „Neviem čo to bolo, ale bolo to asi tak 15 metrov odo mňa!“ Čo nás všetkých mierne zarazilo. To už nebol nikto taký frajer a nešiel v noci čúrať k potoku sám. A keď pôjdete okolo Belej pri Vavrišove, Pribyline alebo Liptovskej Kokavy, spomeňte si na toto rozprávanie.

Ivan Drgoň - Kliešťo, 90. zbor Kajmani, Bratislava

____________________________________________________________________________________________________________

Prečo by sme sa mali báť...?

„Však, prečo by sme sa mali báť?“, uistila som baby a aj seba – nasilu a kráčali sme ďalej lesom. Bol jún a nám konečne končila oddielová cezročná etapovka. My, asi štyri staršie baby, sme išli dopredu pripraviť záverečnú etapu. No, hovorím síce, že staršie, ale pravda je taká, že ešte ani ja, hoci som tam bola najstaršia, nemala som osemnásť. Bola to asi naša prvá akcia, kde sme boli za všetko zodpovedné my samy.

Teraz sme kráčali lesom. Trochu vystrašené, ale hlavne odhodlané dokončiť etapovku. O pár chvíľ táto etapa skončila a celkom aj vydarene. Čakala nás už iba príjemná prespávačka na chajde. Takto voláme našu klubovňu. Je to obyčajná záhradná chatka v jednej záhrade za Iuventou. Je to v takej neobývanej časti, čo je fakt v istom zmysle úplná romantika.

Usadili sme sa na povale, rozbalili karimatky, spacáky a jedlo. Začali sa rozprávať najrôznejšie historky a zábava gradovala. Klasicky babsky sme mali občas s Veve a Tamy sluchové paranoje, že vonku niekto je. Bolo to preto, že sme vedeli o príbehu, ktorý nám povedali staršie baby. Vtedy to skončilo políciou a odvtedy baby nikdy na chajde nespávali úplne samy. Už sme sa pomaly chystali spať, tak sme ešte išli na latrínu. Zuz tam asi o 11tej volal otec, čo nám bolo síce divné, ale skôr sme sa na tom pobavili, že aký starostlivý.

„Zavrieme už?“, spýtala som sa Zuz, keď sme sa vracali.

„Však, ešte budú baby chodiť na záchod, kým sa pôjde spať. Zavrieme až potom.“

No tak, celkom rozumný dôvod, ale aká to bola len blbosť. O chvíľu na to, prišli hore za nami dve baby a zúfalo sa rehotali. Keď sme sa ich spýtali, že prečo, povedali, že pri bráničke grgajú nejakí chalani. Mňa a Veve chytila vnútorná panika, ale to sme si povedali iba naším súkromným pohľadom. Keďže sa baby skôr na tom smiali, než by sa zľakli, išlo sa pomaly spať. Ale, do toho pokojného chystania sa do spacákov, zaznelo celkom silné buchotanie na našu chajdu. Vonku už nebola ani jedna baba a bolo isté, že to nie je len nejaký vietor, pretože o chvíľu sme počuli skupinku chalanov, ktorí nám búchajú na chajdu a niečo mrmlú. Hore sa strhla panika. Po tom, čo poznáme našich chalanov, sme si hneď pomysleli, že by to mohli byť oni a tak som vbehla do okna pozrieť sa. Boli to asi štyria raperi s cigaretami a fľašami od alkoholu. Neviem, čo to do mňa vošlo, ale strach sa skôr premenil na adrenalín a tak som na nich začala kričať, že nech prídu pod okno, nech vypadnú, že toto je súkromný pozemok a hlavne, vetu, čo si doteraz pamätám: „Okamžite sa mi tu zoraďte!“ Nuž, chcela som od neriadených raperov, aby sa mi zoradili pod oknom a vysvetlili mi, čo chcú. Jeden tam aj prišiel, ale mal sklopenú hlavu a ani za svet sa na mňa nechcel pozrieť, tak som naňho hučala: „Pozri sa mi do očí, hej okamžite!“ Medzičasom, čo ja som zoraďovala našich vlamačov, baby hore chaoticky behali. Veve chcela isť rýchlo zavrieť dvere, keď v tom nám oznámila Zuz, že práve vošli dole. V tej chvíli nám neostávalo nič iné, len rýchlo zavrieť poklop od schodiska, aby sme aspoň hore boli v bezpečí. Poklop bol však priviazaný, Zuz ho pomaly odmotávala, no potom sme tam s Veve pribehli urvali to a začali sa s rapermi pretláčať. My sme prisadli poklop, Tamy volala jej ocovi a ja som na nich hučala: „Máte 10 sekúnd na to, aby ste opustili tento pozemok, inak voláme políciu. 10, 9, 8, 7..“, začala som odpočítavať. A odrazu zdola zaznelo, že: „Víchrica, Víchrica, to som ja Charlie.....“. Nastalo ticho. Napätie zo svalov odrazu ako v sekunde povolilo. Do očí sa mi nahrnuli slzy, ale ostali tam. S Veve sme sa len pozreli na seba a odsadli sme si z poklopu. Ten sa začal otvárať a po schodoch k nám hore kráčali víťazoslávne naši chalani. Oblečení za raperov. Už si nepamätám, čo som im povedala ja, ale viem, že Veve začala Charlieho biť. Panika sa rozplynula a v chajde sa strhla druhá vlna hluku. Tentokrát to už nebolo vrieskanie a pišťanie, ale každý začal rozprávať svoje ponímanie tohto celého.

V neposlednom rade nám čosi povedala aj Zuz. Bola totiž chalanskou spojkou. Nevolal jej otec, ale Charlie. Dvere nechcela zavrieť, aby sa chalani mohli dostať až dnu a poklop tiež zatvárala pomaly, pretože sa ani trochu nebála. Vedela, že to nás iba chalani prišli postrážiť, keď sme ich o to tak veľmi poobede prosili.

Však, prečo sme sa vlastne toľko báli...veď, chalani boli celý čas s nami.

Zdenka Nagyová - Víchrica, 70. zbor Bizón víťazí!, Bratislava