Cesta
Ukrajina – za jasným cieľom nejasnou cestou

Ukrajina – za jasným cieľom nejasnou cestou

07. augusta 2011

Jedného dňa, konkrétne to bol večer 22. júna, sa začala naša cesta na Ukrajinu. Zostava sa skladala zo štyroch dievčat a dvoch chalanov. Išli sme za jasným cieľom, avšak s nejasnými prostriedkami. Totiž nemali sme poriadne mapy a teda ani presný plán, akú trasu máme ktorý deň prejsť.

Kultúru národa poznáš podľa záchoda?! Snáď nie...

Cestu vlakom sme v podstate prespali, keďže sme cestovali v noci. Na druhý deň skoro ráno sme v Humennom nastúpili na autobus, ktorý nás mal zaviesť do Užhorodu. Aj nás tam zaviedol a dokonca na hranici nenastali nijaké komplikácie. Ako jedinú komplikáciu by som mohla spomenúť ukrajinské pohraničné WC-ka. Jednoducho – HUMUS! Po vyše poldňovej ceste sme sa ocitli v Užhorode. Po chvíľkových zmätkoch ohľadne vymieňania peňazí sme sa pomaly začali zberať k trhu, kde sa mal nachádzať autobus, ktorý by nás dopravil do Veľkij Bereznij. Zažili sme neopakovateľnú cestu "autobusom", ktorému sa dokonca (počas jazdy) otvorili dvere. Našťastie však boli nejakým zvláštnym spôsobom pripevnené, tak to dopadlo dobre a my sme sa ocitli na rinoku – ukrajinský trh. Blízko trhu bola aj autobusová stanica, kde sme zmeškali bus. Tak ale viete, koho by aj napadlo, že na Ukrajine majú o hodinu viac? Avšak autobus naším smerom chodil pomerne často a preto sme sa rýchlo ocitli na ceste k nášmu putovnému štartu.

Voda, čo nás drží nad vodou

Aby však nešlo všetko po masle, hneď ako sme vystúpili v mestečku Veľkij Bereznij začala búrka. A tak sme ďalšie chvíle prečkali v miestnom infocentre. Podotýkam však, že zrovna to infocentrum sa tam nenachádzalo :P. Nachádzali sa v ňom však veľmi milé tety, ktoré ihneď začali obvolávať miestnych podnikateľov a zháňať nám pomoc. O chvíľu sa v infocentre objavil muž, ktorý nám, bez toho aby sme ho prosili, začal vysvetľovať všetko, čo mu napadlo a dokonca nám nakreslil mapu. Počas tohto zážitku nám v pozadí hralo karaoke "Voda čo ma drží nad vodou". Búrka postupne prešla a my sme sa opäť mohli vybrať na putovanie.

Sponzorstvo pre Ukrajinu

Ako sme si vykračovali po mestečku, sám od seba nám stopol autobus, že nás zavezie tam, kam máme namierené. Padlo nám to celkom vhod a už sme sa viezli na úpätie hôr. Hneď ako nás vyhodil, čakal tam na nás muž, ktorý mal pre nás pripravenú chatku niekoľko kilometrov odtiaľ. Tu sme si však uvedomili, že o nás vie celá dedina/mestečko. Tento záujem miestnych obyvateľov bol síce fajn, no keďže ponúkaná pomoc nebola gratis a my sme neprišli zasponzorovať celú Ukrajinu, museli sme ju odmietnuť. Radšej sme prešli o pár metrov viac a zastali na veľkej lúke na kopci Javorník. Chutné jedlo sme si navarili a s našimi komfortnými stanmi sme sa uspokojili a zaľahli spať.

Putovanie malinami a žihľavou

Na druhý deň sme sa konečne rozhýbali a začali sme šľapať. Každý deň sme prechádzali cez nejakú dedinu, kde sme si v miestnej krčme kúpili chalvu, či pivo. Počasie sme mali dosť dobré - pršalo keď sme boli v stane, alebo v krčme. Čo nás vcelku zarazilo bol fakt, že Ukrajinci nepoznajú traverz, a tak sme všetky strmáky nejakým spôsobom prešli, avšak s nadmerným frflaním. Naše nohy boli poznačené malinovými kríkmi a žihľavou, keďže naposledy po ceste šli asi tí, ktorí značku robili. Pocit po každom stupáku je však úžasný a tak sme si ho vždy museli poriadne užiť, čo sa však odrazilo na počte prejdených kilometrov za deň.

Relaxačný denný režim

Náš denný režim vyzeral asi takto: budíček 10.00, raňajky 11.00, štart 12.00... + nadmerné množstvo prestávok a keďže sme museli zakotviť vždy pred západom slnka, tak si to skúste predstaviť. Rýchlosť našej chôdze nejdem radšej uvádzať. Pri kontakte s dedinami sme postretali veľa zaujímavých ľudí. Raz jedného podguráženého uja, ktorý si na našom stole nechal všetky svoje peniaze, keďže ho zjavne trápilo čosi iné. Keď sme mu ich však dali, prisadol si ku nám a to už sa ho nie a nie zbaviť. Vďaka nemu sme napríklad zistili, ako sa v Ukrajine nadáva.

Prečo sa ukrajinská voda nemá piť

Predposledný deň, keď sme sa rozhodovali, či ešte ísť ďalej, alebo sa už vrátiť, rozhodol o našej ceste zdravotný stav. Vraví sa totiž, že ukrajinská voda sa nemá piť. Ale prečo to nevyskúšať aj na vlastnom tele? Trocha sme sa niektorí napili a teda presvedčili, že na tom nejaká pravda zrejme bude. V poslednej dedine, kde nás ťažkosti postretli, sme stretli aj najmilších ľudí, ktorí sa o nás starali, keď videli, že nám podaktorým nie je najlepšie. Vymenili sme si s nimi aj kontakt, aby sme im mohli poslať spoločnú fotku, ktorú sme si urobili.

No ale neochutnaj miestne špeciality!

Keď sa nám zdalo, že už je lepšie, pobrali sme sa naspäť do Užhorodu. Po príjazde do pohraničného mesta sme okrem dvoch z nás, čo vodu nepili, začali pociťovať istú nevoľnosť aj ostatní. No ako správni Slováci, aj tak sme sa ešte vybrali ochutnať ukrajinské špeciality. Sadli sme si do reštaurácie a naobjednávali si všetko možné, čo sme v menu uvideli. Poviem vám, nie vždy sme vedeli, čo si objednávame, lebo preklady do angličtiny sa veľmi nezhodovali s tým, čo bolo napísané azbukou. V polovici jedenia sa však naše žalúdočno-črevné problémy vystupňovali a tak sme sa museli pobrať do motela, v ktorom sme sa už pred tým zložili.

Noc v strašidelnom moteli

Bol to najhorší motel v mojom živote. Kúpeľňa vyzerala asi tak, že aj keď sme sa päť dní nesprchovali, neurobili sme tak ani ten šiesty a radšej sme vydržali. Aby toho však nebolo dosť, celú noc sme vďaka zdravotným ťažkostiam prebdeli. Preto sme na druhý deň radšej nič do úst nevložili okrem povinnej dávky Coca-Coly. Keďže sme mali do odchodu autobusu ešte čas, pobehali sme trh a nakúpili nejaké tie suveníry domov. Adrenalín k takýmto výpravám patrí a tak nechýbal ani na konci, keď boli všetky zmenárne zavreté a do odchodu autobusu necelých desať minút. Našťastie jedna bola predsa otvorená a tak sme to všetko stihli. Na hraniciach nám povedali, že vyzeráme dôveryhodne a ani nás neprehľadávali. A keďže nám šťastie prialo celý čas, stihli sme v Košiciach vlak, kde sme mali na prestup asi päť minút. Po únavnej ceste sme prišli šťastne domov so sto minútovým meškaním a prázdnymi žalúdkami, zato s hlavou plnou zábavných spomienok.