Top články
Mexiko
05. marca 2011WLDP – Pathways to leadership: México, Our Cabaña Šťastný ja človek, dostala som možnosť zúčastniť sa na seminári, ktorý pripravila WAGGGS s názvom „Pathways to leadership“. Tento seminár sa konal v Mexiku v jednom z WAGGGS svetových centier – Our Cabaña. Keďže ma táto téma a taktiež aj krajina veľmi zaujali, neváhala som ju prijať.
Taxi, taxi
A tak som jedného pekného dňa nasadla na lietadlo smer Madrid a potom Mexico city, kde som dorazila za necelých 18 hodín. Toto hlavné a najväčšie mesto Mexika leží vysoko v horách (2000 m n. m.) a v súčasnosti sa počet obyvateľov pohybuje medzi 25 – 28 miliónmi. Príchod o 6:00 ráno bol zjavne príliš skoro aj pre domácich, keďže na letisku nebolo ani nohy. Jediný mexický policajt sa mi posnažil aj pomôcť, ale keďže jeho angličtina bola asi taká ako moja španielčina, nedozvedela som sa nič. Po mojom dvojminútovom monológu sa priblblo zašklebil a spýtal: „Taxi?“. To isté po mne pokrikovali Mexičanky z každého z pestrofarebných taxi stánkov. Pri jednom, ktorý vyzeral najsolídnejšie, som ukázala adresu môjho hostela. Pozerali na ňu, podávali si ju a medzi sebou si niečo po španielsky bľabotali. Nakoniec mi predali lístok, ihneď sa ma ujal malý mexický pán, naložil ma do taxíka a riadne za mnou zabuchol dvere, pretože som mu (netušiac, koľko to je), dala tip 3 pesos (14 pesos=1€ ).
„Kerful, very dendžres!“
Taxík zastavil v malej smradľavej a zdevastovanej uličke. Boli sme na mieste. Napriek tomu, že som hostel nevidela, bol niekde tam. Taxikár mi vyložil kufre a dal užitočnú radu: „Kerful, very dendžres!“ Potom sa otočil a odišiel. Obzrela som sa okolo seba a do očí sa mi vtisli slzy: na jednej strane ulice ležali bezdomovci na zemi, celé rodiny s malými deťmi spali zabalení v dekách, a na druhej sa hašterili mačky so psami v kope odpadkov o zvyšky jedla. O pár metrov som zbadala veľkú mrežu a nad ňou nápis YWCA, čo bol názov môjho hostela. Vyzeralo zamknuté, čo mi k veselosti nepridalo, ale nakoniec som sa dostala dnu. Teta na recepcii sa síce usmievala, ale po anglicky mi nepovedala ani pol slova. Rukami nohami som sa dozvedela, že jednoducho eurami ani kartou zaplatiť nemôžem a ja som nič iné nemala. Keď videla, že som úplne beznádejná so slzami v očiach, zobrala kľúčik od izby a zaviedla ma do nej.
Ako som takmer prepadla banku
Okolo obeda som sa odhodlala vykročiť medzi mexických ľudí. Potrebovala som zameniť peniaze, aby som mohla zaplatiť hostel. Narobila som trochu chaosu v banke, do ktorej som vstúpila s okuliarmi a šiltovkou na hlave. U nás normálne, ale tam ma milí policajti so samopalmi od päty až po pupok skoro zastrelili, pretože som bola zamaskovaná ako lupič. Prežila som, ale v ten deň toho bolo na mňa naozaj dosť. Našťastie v ten večer za mnou prišla skautka z Čiech, Áša. Strávili sme spolu nasledujúci deň v meste a presun do Our Cabaña, kde nás veľmi potešila prítomnosť internacionálneho personálu. Na spoločnej večeri sme sa pozoznamovali, predstavili sa a zahrali pár ice-breakerov. Prvé noci boli naozaj zvláštne. Posun 7 hodín hovorí sám za seba...
Priveľa teórie
Celý program bol fokusovaný na leadership - každý deň bol zameraný na niečo iné (napr.: Ja ako vodca, Vedenia skupiny, atď.) Počas dňa boli 4 bloky a v každom iná téma. Prednášky boli zmiešané s aktivitami a hrami. Čo sa programu týka, nebol nezaujímavý, ale čakala som asi niečo viac. Napriek tomu, že si neprídem nadpriemerne vzdelaná v skautských oblastiach, bolo málo vecí, ktoré by pre mňa boli nové. Nehovoriac o tom, že väčšina aktivít a návodov napr.: na coaching, alebo negotiation či lobbing boli len teoretické a občas až moc stručné a pre skautky viac mätúce ako prospešné. Naozaj si neviem predstaviť, že niektorá z nich teraz príde späť do svojej organizácie a začne coachovať svoje členky, vyjednávať s náčelníctvom, alebo lobbovať u starostky... Na zvládnutie čo i jednej z týchto zručností by potrebovali aspoň týždňový samostatný kurz a aj tak by úspech nebol zaručený.
Obedné ceremónie
Činnosť Cabaña staffu nás občas privádzala do šialenstva. Každý jeden obed trval minimálne hodinu a pol, pretože naň mali vymyslený presný harmonogram so spievaním, hraním, dobre že nie aj tancovaním. Hlavnou kotvou bolo servírovanie. Pri každom stole sedela jedna stuffáčka a len ona mohla naberať jedlo, tak si viete predstaviť, ako dlho trvalo, kým nabrala 8 ľuďom 3 chody...
Tento istý problém sa objavoval pri všetkých zvykoch a obyčajoch, ktoré organizovala Our Cabaña. Všetko bolo zbytočne pretiahnuté a napokon to nepridávalo ani na vážnosti, ani na vznešenosti pobytu v svetoznámom WAGGGS centre. Každá jedna sekunda bola presne naplánovaná a cez deň nebola minúta voľna. No večer...
Mexické noci
Mali sme dva voľné večery, ktoré sme naplno využili. Prvý oslavou narodenín a druhý sme sa vybrali do Cuernavacy nakúpiť suveníry a spoznať miestnu kultúru, ľudí a drinky ;). Peknou časťou programu bol international evening, na ktorom mala každá možnosť predstaviť svoju krajinu, dať „okoštovať“ domáce špeciality, a na oplátku spoznať ostatné. Každý takýto podarený večer sme zakončili skokom do bazéna, na ktorý sme počas dňa nemali čas.
Fiesta mexicana
Posledný večer sa niesol v duchu mexickej fiesty. Všade po areále boli rozvešané farebné ozdoby, hrala mexická hudba a v strede námestíčka bola zavesená piňata. Veľmi podarený večer mexických špecialít, nápojov, tancov, tradícií a nakoniec aj mariachiov (pravých a nefalšovaných mexických hudobníkov). A ako inak, taktiež zakončený šípkou do bazéna. Posledný deň prebiehal v miernom chvate, a to by som nebola ja, keby som zas niečo nevyviedla. Bežala som do bankomatu, vybrať si ešte pár pesos. Z nedočkavosti som potlačila displej viackrát než bolo treba, a ani som sa nenazdala, bankomat začal „tlačiť“ peniažky a ja som len tak zírala na sumu na obrazovke: 2000 pesos (t.j. cca 175€). Už nebol čas na rozmýšľanie, schmatla som peniaze a bežala spať do Cabañe, kde na mňa už čakal taxík. Všetky sa dobre zabávali, lebo takáto správa sa predsa len rýchlo šírila ;)
Únik z bezpečia
Posledný podvečer sme sa konečne neorganizovane rozbehli do mesta a po menších skupinkách spoznávali México. Prešli sme si známe ulice, parky, monumety... a zakončili to pravou mexickou večerou. Bol to asi jeden z mála dní, kedy sme mali možnosť stretnúť sa s pravou mexickou realitou. Na jednej strane to bolo fajn bezpečné byť stále za hradbami Our Cabaña, ale na druhej, na čo sme potom šli do Mexica?! V skupinke sa naozaj dalo toho veľa zažiť a spoznať, nebolo to ani tak nebezpečné ako to pre osamoteného jedinca.
Alkohol kazí zážitky
V deň odletu som si na letisku s veľkým nadšením kúpila fľašu kvalitnej tequilly a spokojne sa vybrala do lietadla. To som však ešte netušila, koľko problémov mi narobí... Bola ich celá hŕba a nielen s fľašou. Okrem toho, že som ju musela skoro vypiť na colnici, po úporných hádkach s colníkmi, ktorí nevedeli ani „ň“ po anglicky, mi láskavo dovolili ju dať do dolnej batožiny, čo znamenalo hodinové čakanie na jej vyloženie a polhodinové na jej spätné zacheckovanie. Stratila som boarding pass, zabudla si bundu v prvom lietadle a musela v zime, hladná a smädná prežiť 12+1+2 hodiny na nehostinnom madridskom letisku, unavená ako malý psík. O tú jednu hodinu sme prileteli skôr z Mexika a tie dve ďalšie sme meškali. Cestou domou som sa znova narodila, keď sme asi 5 sekúnd padali vzduchovou bublinou. Už mi bolo naozaj všetko jedno.
Zachránil ma môj skvelý tatinko, ktorý priletel v ten istý deň a čakal na mňa v letiskovej hale cez dve a pol hodiny. Skoro ho vyhodili, že je terorista, ale on sa nedal! Nakoniec všetko dobre dopadlo, v bezpečí sme sa vrátili zdraví domov a ja nadšená zo zážitkov a časového posunu som ďalšie 3 noci nespala. Čo dodať... „Viva México“!
Galéria k článku
Najbližšie akcie
Z vašich fotografií
