Top články
India – krajina mnohých tvárí
14. marca 2011Sú to iba dva týždne, čo som sa dostal do svojej zatiaľ najexotickejšej destinácie, no napriek tomu som si dovolil použiť takéto otrepané spojenie do nadpisu – a som ochotný sa vsadiť, že v tomto prípade sa naozaj zakladá na pravde! Síce som ešte nevidel slony, hady a ani Gangu, no všedný život v Punjábe v severnej Indii prináša našincovi mnoho nevšedných zážitkov, pri ktorých občas zastáva rozum. Hor sa do čítania a nenechajte sa zmiasť zdanlivo chaotickou štruktúrou článku – je to snaha navodiť autentickú atmosféru.
Kde som sa to vlastne ocitol?
Keďže už nejaký čas razím heslo, že Európa je nudná, začal som sa obzerať po príležitostiach, kam by som tak mohol... Chcel som ísť na východ, no a nakoniec to vypálilo tak, že som sa vybral do Indie. Ani som nad tým nejako nepremýšľal, veď „bude čas v lietadle...“ A tak som tu. Na univerzitnom kampuse LPU pri meste Jalandhar, cca 350 km severozápadne od Dillí, čo v miestnych podmienkach znamená cca 10 hodín autobusom (ak nechytíte zápchu). Moje prvotné turisticko-poznávacie plány dostali pomerne rýchlo facku na privítanie – pracujem 6 dní v týždni, v miliónovom Jalandhare je najzaujímavejšia atrakcia neporiadok a okrem toho to, že tam nie je naozaj nič zaujímavé. No a doprava do nejakej lákavejšej destinácie trvá neuveriteľné časy. Takže som sa rozhodol zamerať sa na ten všedný život.
Rikša rulez!
Keď som načal tú dopravu, nedá mi spomenúť miestnu vymoženosť – rikšu. Romantické časy peších a bicyklových rikší sa už nachyľujú ku koncu, v okolí prevláda „motorizovaná“ rikša. Jedná sa o prostriedok pripomínajúci skladačku nadšenca, ktorý sa ňou rozhodol ohúriť porotu na nejakej výstave. Je to prakticky motorka so strechou, pár sedačkami a niekoľkými tyčkami na držanie. Oficiálne povolený počet pasažierov je 7, ja som už zažil 8-9 a pomaly si viem predstaviť na rikši tak 15 ľudí. Zážitok ešte umocňuje to, že šoféri sú nadľudia, ktorí nemajú žiadne zábrany, bez problémov sa vyberú úplne všade, kľudne aj do protismeru na diaľnici (napr. aj bez svetiel, ako som už mal tú česť).
Ako černoch v Sabinove
Miestňaci sú vo všeobecnosti veľmi veselí ľudia. Všetci na mňa čumia, asi ako my na černocha v Sabinove, a dosť často sa ma chodia pýtať odkiaľ som, občas sa so mnou chcú aj odfotiť. Rozhovor väčšinou končí tak, že im poviem že som zo Slovenska, to ich trochu zaskočí, tak poviem „Europe“. Nasleduje úsmev a ... „Welcome to India!“. No skúste sa vydržať neusmievať.
Výlet pod Himaláje
Aby som však nepreháňal, v skutočnosti sa mi už podarilo vidieť aj niečo naozaj turistické – strávil som pár dní v horskej dedine Manali pod Himalájami. Vládla tam taká mierne hipisácka nálada, ide o jedno z turistických miest Indie, takže je mesto preplnené Indami, ktorí predávajú kopec veľmi potrebných vecí, a pár turistami, väčšinou trochu alternatívnejšieho rázu, ktorí sa pomedzi to ponevierajú. Jedným z lákadiel v okolí Manali sú chrámy rôznych náboženstiev a vyznaní. V Indii je síce viac ako 80% ľudí hinduistického vyznania, v týchto končinách je však dosť silná aj budhistická komunita pozostávajúca okrem iného z utečencov z Tibetu a komunita Síkhov – jedná sa o náboženstvo uctievajúce jedného boha, no zároveň uznávajúce aj reinkarnáciu a tak. Vo všeobecnosti mi robí trochu problém preniknúť do miestnych náboženstiev, a to preto, že aj samotný hinduizmus je dosť nejasný, bez organizácie a akejkoľvek hierarchie. S trochou nadsázky si v ňom robí a uctieva každý čo chce. Ich chrámy sú inak veľmi sympatické miesta, kde si človek môže pokecať z miestnym „správcom“, občas dostane sladkosť a keď popýta, tak aj značku na čelo. V budhistických chrámoch sú zase iné atrakcie – majú tam rôzne kolečká, ktoré slúžia na to, že ich človek otáča a pri tom sa modlí – modlitba pozostáva z recitovania slov „Om mani“, ktoré majú navodiť tú správnu atmosféru.
Náboženská idylka?
To čo tu píšem o náboženstvách možno znie trochu ľahkovážne. Ale to je dojem, ktorý človek môže ľahko získať – v miestnych chrámoch a kláštoroch vládne naozaj uvoľnená atmosféra, každý sa usmieva, venuje sa bežným veciam a nikto nemá s ničím problém. Je zaujímavé uvedomiť si, že tu dokážu vedľa seba žiť ľudia niekoľkých náboženstiev bez väčších problémov. Teda, problémy občas vznikajú a napr. moslimovia majú v Indii postavenie asi ako Maďari na Slovensku, ale inak to vyzerá naozaj idylicky. Nedá mi spomenúť jazero Rewalsar, ktoré mi niečo pripomína. Je to sväté miesto pre tri vyššie spomenuté náboženstvá a na jeho brehoch a v okolí vládne úžasná atmosféra tolerancie ľudí a štýlov.
Muž z jaskyne
Celkovo sú to však zatiaľ ľudia, ktorí sú pre mňa najväčším zážitkom. Existuje tu skupina, ktorú ja nazývam „svätí muži“ a inak sa (niektorí) titulujú slovom „baba“. Sú to ľudia, ktorí žijú mimo civilizácie a pôsobia veľmi duchovným dojmom. Niektorí z nich vedia po anglicky a pripomínajú rastafariánov (viď Bob Marley) a dá sa s nimi super rozprávať. Jeden z nich mi napríklad na otázku kde býva, odpovedal že „v jaskyni“. A potom ma tam aj odniesol a dosť hrdo mi ju ukazoval. Koniec koncov, ani sa mu nedivím – v diaľke výhľad na Himaláje, pod ním obrovské údolie a vedľa neho cca 100 metrový vodopád. A vraj, ak mu je v zime zima, tak si spraví oheň. Alebo ide 1000km na juh na pláž do Goa (-:
Welcome to India...
Keďže sa v súvislosti s rozvojovými krajinami zvykne hovoriť o tom, že sú nebezpečné, asi by som to mal potvrdiť. Áno, cítim sa tu v skutočnosti ohrozený, ale iba ak som v nejakom dopravnom prostriedku. Napríklad nočná cesta z Himalájí bola dosť drsná a modlil som sa počas nej ku všetkým božstvám, ktoré som tu už postretával. Ale inak som sa ešte na ulici ohrozený necítil. Trochu sa tomu divím, ale aj tí najchudobnejší ľudia tu vyzerajú tak odovzdane a zmierene s osudom. Myslím, že v duchu miestnych náboženstiev veria, že ak budú poslušní, tak v ďalšom živote to budú oni, kto si bude jazdiť do moderných kín na Bollywoodske trháky. Welcome to India...
PS: viac na rickyhoblog.blogspot.com
Galéria k článku
Najbližšie akcie
Z vašich fotografií
