Predafrikové stresy

“Pôsobenie ozbrojených skupín rebelov v mnohých oblastiach krajiny.”. “Vysoká úroveň kriminality. Výnimkou nie sú ani ozbrojené prepadnutia, dokonca aj počas denných hodín.”. ”Neodporúčame cestovať.” . To boli informácie, ktoré som našla na všetkých cestovateľských fórach. Párkrát sa mi aj snívalo, ako ja, malé dievča s batohom (nemeriam ani 160cm), sa prechádzam po ulici, na prvý pohľad na mne vidno, že som cudzinec (to asi naozaj nezamaskujem) a všetci po mne pozerajú... No ale Afrika je Afrika, očkovania mám za sebou a hurá do dobrodružstva! A tak som sa vydala na letisko.

Welcome to Africa

Na chrbte batoh, cez plece veľké zelené vojenské vrece s oblečením pre deti do sirotinca, chýbal mi iba klobúk á la Indiana Jones. A keď sa ma ľudia v autobuse pýtali, kam cestujem a ja som im s nadšením odvetila, že do Afriky, neverili mi.

Keď som prvýkrát z lietadla uvidela Afriku, už vtedy som zistila, že som sa zamilovala. Čakal ma ešte prestup v Etiópii a ja som nevedela prestať žasnúť. „Waw, ja som tu. Som tu,“ opakovala som si. V lietadle z Addis Abeby do Bujumbury som bola jediná Európanka. Zvláštny pocit, ale doleteli sme, ja som vystúpila - nebolo to žiadne bambusové letisko ako som očakávala. Pri vchode ma čakali skautky. Sukne, modré košele, veľké šatky. Rozprávali sme sa napoly anglicky, napoly francúzsky. Mala som bývať v rodine ďalšej z nich, k nej však pôjdem až večer a zatiaľ budem s nimi. Sadli sme si do auta a začali mi ukazovať mesto. Nadine, skautka, s ktorou som bola, ma zobrala k jazeru Tanganika (vraj sú v nej aj hrochy a krokodíly, ale počas seminára sme tam s jednou skautkou z Grécka vliezli, zaplávali si a nič k nám neprišlo). Vyzeralo to tak... pekne. Hotely a bohatí ľudia. Až som neverila, že je to 4. najchudobnejšia krajina na svete. Snažili sa, aby sme my, Európanky, mali svoj komfort. A tak jej vravím: „Poďme sa prejsť do ulíc, nech vidím skutočnú Afriku.“ A išli sme.

Muzungu

= biely človek. V preklade to znamená skôr niekto, kto má peniaze. Ale oslovujú tým všetkých bielych. Neoslovujú, kričia po nich. „Muzungu! Muzungu!“ zovšadiaľ, rýchlo si na to zvyknete. Išli sme smerom do mesta. Cesta, napoly zničená, prašná, červená, áut bolo dosť. Ale aj bicyklov, ľudí, čo išli peši, na hlavách obrovské koše s ananásmi, bosých ľudí, preplnené autá... A všetci na mňa kričali: „Muzungu!“, autá sa pristavovali: „Muzungu!“ a pýtali sa niečo Nadine. Potom som sa dozvedela, čo sa deje: „Muzungu, ktorý nemá na taxi?“, pýtajú sa. „Nie, ona je nový muznugu v meste a chce to tu vidieť,“ odpovedá Nadine.

A neskôr som sa dozvedela ešte jednu zásadnú vec. Nenoste šortky. Aj keď je tam teplo. Šortky sa nenosia. I keď Nadine má snúbenca z Kanady a, ako ona povedala, nevie sa dočkať, kedy bude môcť slobodne nosiť šortky aj ona. A teší sa aj na svadbu. Nielen, že odtadiaľ chce odisť, ale jej rodina dostane peniaze. „Žena je ako krava,“ hovorí mi a vysvetľuje: „Vieš, krava u nás stojí 1000.000 BIF (asi 580 EUR) a keď si chce muž zobrať ženu, musí mať toľko peňazí, aby to zaplatil rodine.“ Neskôr som sa o jej snúbencovi dozvedela viac. Bol tam na mierovej misii, stretli sa, keď robila čašníčku. „Je to dobrý muž, pozval celú moju rodinu na obed. A často si voláme. Minule chcel, aby som v telefóne vypýtala kávu a vieš čo? On bol práve v aute a o 5km ďalej si ju vedel vyzdvihnúť, to je neuveriteľné!“. Ale keď mi ukazovala fotoalbum plný fotiek jej a jej ex-snúbenca (z Burundi), s ktorým bola zasnúbená od 15tich (do 25), pochopila som. No nehodnotím. Nedovolím si.

Crystal story

Ako som spomínala, spala som v rodine jednej zo skautiek. Dávali nás do najbohatšej štvrti. A naozaj, murovaný dom, auto, televízor. Z domu som im brala darček, ako vďaku, že ma hostili. Malú kryštálovú misku na ovocie (a to som sa dlho hádala s mamkou či to naozaj mám brať, však je to veľké a ťažké, či nestačia bábiky zo šúpolia). Dala som im ho hneď prvý večer. Domáca otvorila krabiu, vybrala: „Kryštál?“ Pobozkala misku, podala susede, suseda pobozkala misku. Pribehla Ida - dcéra, skautka, ktorá ma hostila: „Počula som to, počula som to, kryštál!“ Sedela som na kresle a domáca mi hovorí: „Pozri sa na stenu za tebou.“ Boli tam tri zarámované fotky jej detí, medzi nimi aj Ida. Hore však bola ešte jedna fotka, s rokmi. „Môj prvý syn sa volal Crystal, zomrel keď mal 4 roky. Vždy sme si chceli kúpiť kryštál na jeho pamiatku, ale nemali sme na to peniaze.“ Zimomriavky. A plakali sme všetci. Ten večer to domáca zopakovala ešte niekoľkokrát: „Nemôžem tomu uveriť: Ty ideš prvý raz do Afriky. Ideš do Burundi. Prídeš do môjho domu. A dáš mi kryštál...“ Áno, človek vždy príde tam, kde je najviac očakávaný.

Tak toto je Afrika

Hneď prvý večer za mnou prišla celá skupinka skautiek: „Nejdeš s nami na karaoke?“, tak táto otázka ma zaskočila. Karaoke? V Afrike? „Jasne, že idem!“ Nevyspatá po cestovaní, ale povedala som si, že spať budem doma, teraz som predsa v Afrike. A povedala som si dobre. Biele umelohmotné stoličky, kopa ľudí. Všetci sa navzájom zdravia, muži sú veľkí gentlemani, každý sa so mnou zoznamuje, každý sa zdraví a predstavuje... Áno, ľudia sú tam milší. A to nielen preto, že som muzungu, sú milší aj k sebe. Takí ľudskejší.

Ráno nás budil kohút už od 5tej, behal po dvore. Vstanem a idem do sprchy. Cestou sa Ida ubezpečila, že nepotrebujem teplú vodu. Jasné, zabudla som spomenúť. V noci tam akosi elektrika nejde. Vždy ide v inej štvrti mesta, ale všetci sú na to pripravení, sviečky a baterky neustále poruke. Na raňajky máme chlieb, namáčame si ho do čaju s mliekom a rozprávame sa o chudobe. Pýtam sa, či veľa ľudí tam nemá čo jesť. „To veľmi záleží, zober si, že taký strážnik zarába 25$ za deň. On nemá, ale ako vidíš, my máme. A predsa, jesť trikrát za deň je požehnanie.“ Naozaj, veľa ľudí si nemôže dovoliť kúpiť jedlo. 98 % žije z menej ako 2 $ na deň. „Ak si môže dovoliť kúpiť ryžu (1,5 $) a fazuľu (1,5 $), prežije,“ definuje chudobu Ida. Mali aj chladničku. Odkladala som do nej korbáčiky, ktoré som doniesla so sebou. Chladnička bez jedla. „Pozri sa, toto je načo máme my v Afrike chladničku - na vodu. To, že by to bolo ako z filmov - s džúsom, jogurtmi, ovocím, šunkou, to si nevieme ani predstaviť,“ smejú sa. A vážne, keď som prišla domov, ešte dlho som sa čudovala, otvorím skrinku - jedlo, pozriem na stôl - jedlo. Všade samé jedlo!

Hrdosť byť skautom

Čo som si hneď všimla a zarazilo ma, ako sa s každým zdravia. Predstavovali ma a skoro pri každom mi hovorili: „On je tiež skaut.“ ; „On robil na takom a takom projekte.“ ; „Ona je tiež skautka,“ atď. Mnoho z nich malo na sebe uniformu, len tak, počas dňa, v meste. Neskôr som sa s nimi o tom rozprávala: „Ako to, že ste tu tak vážení? U nás sú o skautoch akurát tak vtipy...“ Odpoveď som dostala: „Vieš, tu bola 12 rokov vojna. Skauti v nej mali dôležitú úlohu. Pomáhali sme. Aj keď sa vojna skončila, ľudia si pamätajú, čo sme robili a vážia si nás za to. Keď napr. oslavujeme Thinking day, niektoré časti mesta sú pozatvárané a ľudia idú do ulíc. Tisíce skautov, kamaráti, rodina, všetci oslavujú s nami.“ Mali tam naozaj svoje postavenie a rôzne privilégiá. Napr. vždy v sobotu do 11-tej doobeda je zákonom nariadené, že ľudia musia ostať doma a starať sa o rodinu, nemôžu vyjsť na ulicu, i obchody sú zavreté. No ak majú na sebe skautskú uniformu, tak môžu. Ešte sa im policajti pozdravia a zaprajú pekný deň. Seminár otváral minister kultúry, mladých ľudí a športu. Vo svojej reči nám vymenoval všetko, čo skauti spravili pre Burundi a ďakoval im. Povedal, že je to pre neho česť, byť tam. Ale bolo to badať aj v „malých“ situáciách. Jedna zo skautiek, ktorá nám robila program, bola pred dvoma rokmi vybratá ako delegátka, ktorá má možnosť isť do Bieleho domu a stretnúť sa s Barackom Obamom. Nemalo to nič so skautingom, no viete, čo mala oblečené? Skautskú rovnošatu. A povedala, že ona nezastupuje len Burundi, ale aj skautov. A to je ten správny, hrdý prístup.

Šťastie z nedostatku

Nadine bývala v chudobnej štvrti. Domy z hliny, na dvoroch sa suší oblečenie, sporo odeté, bosé deti. Chcela, aby som išla pozdraviť ich rodičov. Nevedeli francúzsky, ani anglicky, ale je to hrdosť mať bieleho v dome. Išli sme autobusom. To bol zážitok! Asi v 7 miestom aute sme boli natlačení dvadsiati. V podlahe diera, všetci spokojní. Cestou k jej domu rozdávame cukríky, deti sa usmievajú a kričia na seba. Párkrát si ešte prišli vypýtať a minule mi Nadine písala, že sa na mňa pýtajú.

Bola som aj v sirotinci, zaniesť im pár veci na oblečenie, zistiť ako to tam funguje... Iba som otvorila dvere na aute a zrazu ku mne všetky deti pribehli a začali ma objímať. Po jednom, len tak. Neskôr som sa dozvedela, že to preto, lebo si mysleli, že jedno z nich si zoberiem. (A najradšej by som si zobrala všetky.)

Viete, tá skautka, čo sa stretla s Obamom, rozprávali sme sa raz o Afrike...O tom, ako ju miluje. Ako sa nechce presťahovať. „Áno, máme pár výziev. Veľkých výziev. Ale poďme na nich pracovať. Hej, bola som v USA a páčilo sa mi tam. Ľudia tam majú čo jesť, čo piť, ale sú šťastnejší? Nemyslím si. Určite tu chcem ostať.“ A naozaj mi tam pripadali všetci takí spokojnejší. Usmievali sa, tešili sa z maličkostí a so všetkým sa rozdelili.

WAGGGS seminár

Prekonal všetky moje očakávania. Čakala som postaršie tučné feministky, ktoré nám budú hovoriť veci, ktoré dávno vieme. A nebolo tomu tak. Organizačný tím bol z Belgicka, Austrálie, Anglicka, Grécka, Malty a Afriky. Mladé vitálne ženy, ktoré vedia, o čom rozprávajú. Program sme mali od 8mej rána, do 22tej večer. A dosť plný program. Prednášky, diskusie, coaching clinic, international party... Bolo toho veľa a ušlo to rýchlo. Všetko to bolo robené veľmi interaktívne. Hostení sme boli v hoteli, ktorý sa na Afriku vôbec nepodobal. To nás aj trochu mrzelo, že sme sa cítili takí izolovaní. Celý burundský tím sa o nás staral znamenite, bol k dispozícii 24/7 a snažil sa, aby sa cítili dobre. No čo robilo seminár najzaujímavejším, bola medzinárodnosť. Od začiatku sme boli rozdelení do „družín“, pričom denne sme mali rôzne úlohy - spraviť video report, napísať odkaz na stránku atď. V družine, kde som bola aj ja, boli tiež dievčatá z Holandska, Maurícia, Zambie a Konga. Vravím dievča zo Zambie, ale v skutočnosti to bola žena: mala 27 rokov, 2 synov - jeden mal 13, druhý 4, muž jej zomrel. A predsa riešila v skautingu podobné problémy, ako sú aj u nás. A tak to bolo s viacerými. Musíte uznať, že práve to dáva diskusiám úplne iný rozmer. Teda, rozhovorom samotným. Aj nám. A priateľstvám, ktoré vznikli.

Poďme meniť svet (aspoň ten okolo nás)

Jeden deň počas seminára sme išli navštíviť miestne skautské projekty. Jeden bol v spolupráci so skautmi z Dánska. Na družinovkách vyrábajú rôzne šperky, náhrdelníky, či náušnice, dánski skauti to predávajú a následné im posielajú peniaze, ktoré v Burundi používajú na väčšie projekty. Jeden deň sme išli do oblasti hôr, asi 30 km od hlavného mesta. Ľudia, ktorí tam žijú, nechodia do škôl, dohovoria sa iba ich domorodým jazykom a nemajú peniaze. Táto oblasť bola najviac zasiahnutá vojnou, keďže to bolo strategické miesto. Ostali tu žiť iba Hutu, všetci Tutsi boli vyvraždení a veľmi dlho sa báli čo i len tadiaľ prejsť. Skauti boli prví, ktorí túto bariéru prekonali. Predstavte si suchú červenú africkú zem, kde sú domy postavene z blata, ľudí, ktorí sa boja svojich susedov a veľkú chudobu. Asi tak to tam vyzeralo. Skauti získali peniaze na to, aby kúpili 10 kôz. Týchto 10 kôz dali do rodín a keď mala koza malé, kozliatko sa darovalo do ďalšej rodiny atď. Druhá vec, ktorú urobili, bolo, že nakúpili rôzne semiačka: paradajky, uhorky, nejaké ovocie; a naučili ich, ako to vypestovať. A teraz, keď idú peši 6 hodín do mesta, skauti prednostne kupujú zeleninu od nich. Nie je to geniálne? A pritom celkom jednoduché. Majú stálych zákazníkov, zlepšujú sa Hutu-Tutsi vzťahy a kozy spriatelili celú oblasť a vytvorili z nej dedinu. Funguje to už dva roky a keď sme tam prišli, bolo to niečo neskutočné. Bosé ženy, zabalené v pestrofarebných látkach so skautskou šatkou na krku. A bolo ich 100. Vítali nás so spevom, bubnami a 4 hodiny na slnku sme s nimi tancovali. A ešte nám povedali, že sú rady, že nás môžu nazývať sestrami. Toto je tá medzinárodná dimenzia skautingu.

 

No, čo vám budem hovoriť, bolo ťažké odísť. Aj slzy padli. A teším sa, keď tam budem znova. Lebo s Afrikou to bude ešte nadlho. To je láska, ktorej sa človek len tak nevzdá.

(btw. tento rok je práve v Burundi jamboree, kto by mal záujem, bližšie info TU. A už sa vrelo čaká na 5. svetové centrum WAGGGS.)

• Katarína Pázmányová - Kaťa

---

Médiové mačičky odporúčajú aj…

• Ako sme sa učili poznať seba
• Chilli – poriadne štipľavý rok
• Celoslovenská Skautská svätá omša

---

Tweet

---

---

---