Cesta
Brigády – kuriózne i takmer všedné a ako ich vidia roveri I.

Brigády – kuriózne i takmer všedné a ako ich vidia roveri I.

01. júna 2011

Brigády. Niečo, k čomu pričuchol už hádam každý rover – väčšina z nutnosti, pár ľudí z hamižnosti a zvyšok pre pocit samostatnosti alebo túžby po netušenom rozmere zážitkov. Či je práca nudná alebo bizarná a dôvod pre jej vykonávanie akýkoľvek, veľakrát sa stáva zdrojom nielen životných skúseností a ponaučení, ale i veselých historiek. Nasledujúce riadky predstavujú všehochuť oboch týchto pohľadov a to z klávesnice priamych aktérov.

Ako som s ukrajinskými „striptérmi" odpaľoval stenu ruskou výbušninou

Jedného kráááásneho rána, po prežúrovanej noci som otvoril peňaženku, horko som zaplakal a ešte horšie zahrešil... nič tam nebolo. Hm, to bude chceť nejaký JOB... Bol som stredoškolák a moja geodetická kariéra bola ešte len v plienkach (nie že by teraz bola niekde inde, ale odvtedy som už predsa len čo-to pomeral). Tááákže... nejaká nemenovaná personálno-brigádnická agentúra to poistila...A výsledok? Stavebno-rekonštrukčné práce niekde pánu bohu za chrbtom na druhom konci BA. „Fajn, prečo nie," povedal som si...Takéto záležitosti boli vždy veľmi dobre platené. Človek sa síce narobil, ale aj niečo zarobil a raz za čas sa to dá zvládnuť.

Náplň práce bola jednoduchá: čímkoľvek búrať staré steny v prerábanom dome a vynášať všetok bordel von do kontajnera. Nič zložité. Robota šla ako po masle: vŕtačky, majzlíky a pucky dokonale zvládali dielo skazy. Až na jednu stenu - od nej sa to ako keby odrážalo... Hmm, železobetón. Nejaký hlavoun sa tam snažil šéfovi vysvetliť, že to s kladivami a majzlíkmi asi tak ľahko nepôjde. „Nevadí," povedal boss, „zavoláme Ukrajincov." Nepamätám si už mená oboch, ale jeden bol Boris a ten druhý bol jeho brácho. Do miestnosti nabehli dvaja ukrajinskí bohatieri asi o dve hlavy vyšší odo mňa (už vtedy som mal na výšku niečo okolo 185 cm). Keď zhodili tričká, mal som pocit, že tam stoja dvaja striptéri od Chippendales... Boris chytil vŕtačku (ktorú predtým dvíhali traja) do rúk a začal vŕtať. Jeho brat zatiaľ odniekadiaľ doniesol debničku z nápisom v azbuke.

Pokiaľ Boris vŕtal dierky, ten druhý otvoril debničku a vytiahol z nej niečo podobné plastelíne. Všetkým viac-menej trklo, že takúto plastelínu si asi v papiernictve nekúpia. Mno, a kedže som od prírody zvedavý, tak som prišiel k nemu troška bližšie a chcel som si tú srandu lepšie pozreť. Chyba... dal mi kus do rúk a povedal, aby som "to" začal pomaly cpať do každej diery..."Ježiši – Maria, ale KOĽKO tam toho mám dať??" spýtal som sa ho, uvedomujúc si, že držím v rukách možno nejaký pozostatok z ruských vojenskych skladov ešte z čias studenej vojny... Celkom dobrou slovenčinou mi odpovedal, že toľko aby nás to nezabilo, ale zároveň aby to zničilo tú stenu... "FASA," povedal som si, ale odkukal som, koľko tam toho ládoval on a toľko som tam cpal aj ja. Boris zatiaľ odložil vŕtačku a do plných dierok začal cpať nejaké kabliky, najskôr rozbušky. Keď to bolo všetko hotové, pripojil to na elektrický spínač. Všetci sme zaliezli do vedlajšej miestnosti a triasli sa nedočkavosťou, pre vačšinu to bol ťažký adrenalín. Ukrajincami to moc netriaslo, zrejme to nerobili prvýkrát. "Pozor!!! Odpal !!!" zahulákal šéf, Boris otočil spínač a PRÁÁÁÁSK, bola to dobrá šleha! Stena nemala šancu a ostalo z nej prakticky kulové...

Jediné čo už len ostávalo, bolo vynosiť ten bordel von. Tak sme sa my brigádnici a robotníci pustili do práce. Ukrajinci ma však hneď odtrhli od ostatných, že nech to robia oni, že ja som teraz "ich" a že som člen ukrajinskej demoličnej čaty. Vytiahli ma von a ponúkli cigaretou...ukrajinskou. Zase som doplatil na svoju zvedavosť... čo povedať...skoro ma vystrelo a určite som menil farby ako chameleón. Šiel som to na polhodinu rozdýchavať. Ale inak to bola fajn brigáda :D

Ján Rábek - Janči

Ako som varil s učiteľom Jamieho Oliviera

Ja som prešiel mnohými brigádami, ale keďže som sa učil za kuchára, tak som veľa prácičiek mal v oblasti gastronómie. Pamätám si ako som dostal moju prvú "výplatu" 40 Sk :) Samozrejme sa to časom zlepšilo. Najväčším zážitkom pre mňa bolo, keď som varil spolu Genarrom (učiteľ Jamieho Olivera). Z robôt mimo kuchárčenia to bola párkrát na stavbe, ale to mi veľmi nezachutilo... radšej ostanem ja pri tých hrncoch :) No nie je to vždy ľahké - napríklad keď stojíte celý deň za grilom, hlavne v lete. Mňa vždy poteší, keď tanier ostane prázdny, vtedy mám pocit, že sa to oplatilo.

Lukáš Ciglanský

Ako som robila 3D tlačovú správu

Brigády som si zažila rôzne: roznášanie letákov po celej Bratislave (poviem vám, rozdať 1500 letákov medzi rodinnými domami pri Horskom parku nie je rozhodne práca na dve hodiny...), práce v tlačiarni (dokonca som asi hodinu stála pri jednom stroji, tomu sa vraví kariéra), upratovala som v kanceláriách, v paneláku (to vlastne robím doteraz). Ale najzaujímavejšia bola jednorázová "akcoška" pre nemenovanú agentúru, ktorá mala za úlohu prezentovať nemenovaný výrobok v jednotlivých redakciách novín, magazínov a časopisov v Bratislave. Celé dva dni sme pobehovali v krojoch z jednej redakcie do druhej, zaveršovali veršík o jari, zatancovali a usmievali sa :) (vraj to je tzv. 3D tlačová správa)...a ľudia v redakciách boli nadšení! Kamarát, s ktorým som pobehovala a tancovala, to nazval veľmi výstižne: „Konečne si po x rokoch zarábame folklórom!"

Lucka Demková

Ako sme šoférovali bez riadiacej páky

S odstupom času hodnotím, že každá brigáda mi čosi dala. Hlavne tie, na ktoré som nadával, že zdierajú študentov alebo boli náročné. O to lepšie si viem teraz vážiť tieto krásne časy na vysokej škole, to že študujem a nemusím riešiť problémy, ktoré trápia mojich už pracujúcich spolužiakov zo strednej. Jedná z tých mojich, na ktoré mam fajn spomienky, je brigáda v Banskej Štiavnici na viacerých projektoch naraz. Pár rokov dozadu sme spolu so zahraničnými dobrovoľníkmi z Turecka behali na starej škode 120 po okolí Štiavnice. Od Kalvárie, cez táborisko, po meste a na Skautský dom. To auto už malo čosi za sebou, a preto nebolo divné, že občas neštartovalo, ručná brzda si už nepamätala, kedy naposledy dokázala auto v kopci ustáť a raz sa nám podarilo za jazdy vytiahnuť riadiacu páku. Nie raz mi kvôli tejto mašine tuhla krv v žilách! Však vždy sme to nejako spravili. Takéto chvíle človeka naučia postaviť sa životu. Jedno, čo do budúcnosti viem, je, že nikdy nebudem robiť monotónnu prácu. Pár dni, týždeň, ale nie viac. Tak berte lopatu do rúk i vy, nech sa darí a nezabúdajte popri robote oddychovať!

Lukáš Podolský - Kuko

Ako som vykopával dobu bronzovú na Devínskom hrade

Počas strednej a vysokej školy som brigádoval na viacerých miestach, ale medzi najzaujímavejšie patrí práca pre Slovenské Národné Múzeum. Moja práca pre nich začala, keď som sa od člena nášho zboru som sa dozvedel o možnosti pracovať na archeologickom výskume na hrade Devín. Napriek kvetnatému názvu to nebola ľahká práca. Ak niekomu aj teraz popisujem, čo som tam vlastne robil, spýtam sa ho, či videl nejaký film s archeologickou tématikou, napr. Indiana Jones, Múmia, alebo iné. Ak hej, mám trochu uľahčenú prácu: robil som totiž presne to, čo tie stovky čiernych robotníkov pred tým, ako ich zhruba v 3. minúte a 26 sekunde filmu niečo zožerie, zavalí alebo umrú na starobylú chorobu. Pracoval som ako kopáč a mojim hlavným nástrojom nebolo dlátko a štetka, ale krompáč a lopata. Hĺbili sme sondy a až keď sme niečo našli niečo zaujímavé, dostávali sa k slovu jemnejšie nástroje - všetko v príšernom teple a prachu. No rozhodne neľutujem, pretože som mal možnosť vidieť, ako také vykopávky prebiehajú. Zistil som, že archeológovia majú niečo spoločné s Eskimákmi, avšak namiesto bielej rozoznávajú nesmierne množstvo odtieňov hnedej, ktoré som ani pri najväčšej snahe nepostrehol. A mal som nesmiernu radosť, keď sme objavili základy domu, alebo hoc aj smetisko z mladšej doby bronzovej.