Cesta
Brigády II.

Brigády II.

07. júna 2011

Pokračovanie série o prácičkách a brigádach, ktoré ukazujú roverom, že aj o tomto je život...

Ako som zbavoval mesto zelene

Brigád je mnoho a všakovakých, začínal som ako nosič látok metrového textilu následne som sa prepracoval na nosiča dverí do domov. Zaujímavé je rozoznávať pravé a ľavé dvere. Odvtedy viem že nie sú dvere ako dvere! Avšak čím ďalej ma to ťahalo k prírode a pravidelnejšiemu zárobku. Tak som sa dopracoval k tatovi od našich skautov, ktorý vlastní firmu na úpravu a likvidáciu zelene, z ktorej mám asi najviac zážitkov. Medzi najlepšie patrí asi ako Vy.fu.k. (Pedro - a áno má fúzy) a Jány pílili. Robotníci, ako každí iní, majú svoj žargón. Bohužiaľ, ich spočíva iba vo vulgarizmoch, ktorými označujú rôzne vecičky a jeden názov môže znamenať nožnice, motorovú pílu a bandasku s benzínom. Je FAKT obtiažne zistiť, čo myslia, lebo myšlienky im čítať neviem (hoc oni sebe navzájom áno). Na jednej brigáde, kde som našťastie nebol, sa udialo nasledovné: Jány povedal Pedrovi: "Dáme dole tie oné a potom pôjdeme domov." Neznelo to presne takto ako som napísal, ale toto tým myslel. Bohužiaľ, Výfuk a.k.a. Pedro neprečítal celkom dobre Jányho myšlienky a vtrhol do krovia, v ktorom korenil asi 15 metrový topoľ. Topoľ s rachotom dopadol tak tesne vedľa Jányho, div nedostal priamy zásah. Ten sa s kľudnou tvárou otočil a pýta sa Výfuka (v preklade): „To čo si spravil?" Pedro sa bránil, že mu Jány povedal, že má dať dole tie "ONÉ" (slušne povedané). Jány mu dodatočne vysvetlil, že myslel tie kríčky, kde si korenil topoľ, načo Výfuk s rovnako chladnou hlavou odvetil: "No, teraz ho tam už neprilepím...." Brigáda je to fajn, človek dostane pekne zaplatené a užíva si prácu na vzduchu v príjemnom kolektíve.

Ivan Drgoň - Kliešť

Ako som sa tvárila, že som medveď

Pred tým, než som vôbec podpísala prvú dohodu, nedá mi nespomenúť, ako som predávala výrobky Oriflame a Avon a Unicef pohľadnice v snahe nazbierať aspoň 5 korún na čokoládu :D. V „reálnej“ práci som začínala ako uvádzačka v divadle, kde som trhala lístky. Strašné zdieranie, ale zato muzikál Mníšky som videla asi dvadsaťkrát! Pre istú spoločnosť som potom pobehovala v okolí hradu v kostýme veľkého plyšového maca a vábila deti na rozprávky v Parlamentke. To bola sranda, aspoň som bola inkognito a tie rozprávky boli príjemné... Detičky sa so mnou rady fotili a tak :). Len kým som prišla na to, ktorou dierou treba pozerať na svet...!!! Chodila som strašne dlho so zaklonenou hlavou, bo som si nevšimla, že sa nemám macovi dívať cez ústa, ale že má otvor aj medzi očami...

Neskôr ako veľká zárobkovo činná osoba som si kruto odstála svoje desaťhodinové šichty v Kenvele, ale tu som dlho neobschla. Spomínam si aj na brigádku animátorky na detských oslavách, kedy som sa hrala s deťmi, krájala tortičky,... Akurát som mala nervy vždy, keď sa rodičia rozhodli pozerať na oslavu - veru, aj tomu formálnemu styku s dospelákmi sa raz treba naučiť. Skoro som zabudla na bufet na hrádzi! Každé ráno bicyklovať ¾ hodiny do roboty po hrádzi bolo síce celkom dobré na kondičku, ale tiež to človeku časom začne liezť na nervy... obzvlášť ak vedúci bufetu stále trúsi poznámky o voľnej posteli v zadnej izbe... V záujme ochrany svojej počestnosti som tam radšej dlho nezotrvala.

Cez pár prestupných staníc som sa nakoniec dostala k svojej súčasnej robote, kde som už vyše 1 a pol roka a veľmi mi to vyhovuje. Pracujem ako asistentka v tréningovej spoločnosti, kde mám na starosti úplne všetko možné, od výroby a úpravy materiálov, cez administratívu, úradovačky, nákupy, až po objednávanie závesov... Je to ťažké, ale cenné, lebo človek sa veľa naučí, kolektív je príjemný, plat nadštandardný. Samozrejme, nič nie je ideálne a koľko ľudí, toľko chutí, ale na to si treba zvyknúť a hlavne sa naučiť riešiť veci s chladnou hlavou a kompromisom. Ja som veľmi rada, že som mala možnosť v živote tak veľa pracovať, lebo vďaka tomu si teraz vážim peniaze, skúsenosti, bez problémov komunikujem s riaditeľmi medzinárodných spoločností, zúčastňujem sa medzinárodných školení a stretávam veľa nových dôležitých ľudí v profesijnej oblasti.

Kristína Jarošová - Kika

Ako som sa zapotil v múzeu

Počas štúdia na vysokej škole, som našiel odkaz, že Národné Múzeum hľadá sprievodcov na výstavu o Nikola Teslovi. Zaujalo ma to, tak som sa prihlásil a vybrali ma. Práca spočívala nielen vo výklade historických faktov o tomto vynálezcovi, ale aj v prezentácii niektorých jeho vynálezov, ako napríklad model asynchrónneho motora, prípadne Teslovho transformátora. Počas tejto práce som mal možnosť stretnúť rôzne typy ľudí - od tých, ktorí nemali absolútny záujem o nič, až po takých, čo chceli do problematiky preniknúť hlbšie a preto sa nebáli klásť otázky, a na oplátku mi zas poskytli vlastné vedomosti a skúsenosti. Sem-tam som sa naozaj zapotil, keď niekto položil „hlúpu“ otázku: „No dobre, ale ako to vlastne môže fungovať?“ zameranú na niečo, čo som bral ako samozrejmosť a dovtedy som sa tým vôbec nezaoberal. Musel som v takom prípade zapojiť všetky fyzikálne znalosti, aby som problém vyriešil, ale následne som musel rozmýšľať, ako to povedať, aby to pochopil každý. A práve to bolo častokrát ťažšie ako hocičo iné, pretože som musel vymýšľať konkrétne ľahko zrozumiteľné príklady zo života. Poučná bola aj návšteva exkurzie školy pre mimoriadne nadané deti, ktoré mali viac vedomosti na takej úrovni, že mohli so mnou rozoberať jednotlivé fyzikálne princípy. Aj táto brigáda mi dala naozaj veľa, pričom nešlo iba zárobok.

Michal Molčány - Citrón

Ako som tvorivo „frítúrovala“

Šnúru brigád mám už poznačenú mnohými uzlíkmi, začalo to úplnou náhodou a to vtedy, keď som svojej vodkyni Zuzke spomenula, že by som chcela rovnošatu, ale našich som pýtať peniaze za to nechcela. Tak mi Zuzka posunula svoju brigádu - dokladanie tovaru v Kauflande, čo mi počas strednej hodilo nejaké peniažky. Akosi som si zvykla na nejaké peniažky s ktorými si môžem robiť, čo chcem a tým pádom od strednej prešli asi tri mesiace, kedy som nemala žiadnu brigádu. Postupne, cez skúšanie všetkého možného: od predávania hot-dogov v IKEA (napodiv som tam vydržala 2 roky), cez callcentrum, uvádzačku v kine, chyžnú (1 deň v Nemecku a potom zistili, že ja vlastne nemám povolenie na prácu), prácu v sklade so sladkosťami, dokonca práce vo veľmi fancy obchode s módou (kam som absolútne nezapadla, asi preto, lebo pre mňa veci ako Guess, Hugo Boss, DKNY neboli stredom vesmíru) až po pizzermakera, či recepčnú som sa dostala k celkom netradičnej brigáde.

Ono to vlastne ani nie je brigáda sama o sebe, nedostávam zaplatené od zamestnávateľa, ale od ľudí, ktorí mi dávajú "tringelty", aj to len vtedy, ak chcú - čiže žiadna istota a všetko závisí len odo mňa. A prečo sa mi toto páči? Poznáte "free tours" z veľkých miest v zahraničí? Tak ja som jeden z free tour guidov, ktorí sprevádzajú zahraničných turistov po meste. A to všelijakých týpkov - doslova. Vďaka tomuto "zamestnaniu" som spoznala backpackerov z Austrálie, čo prišli z Indie, Turecka, Srbska a ich ďalším plánom je cez Španielsko, Holandsko a Škótsko do Severnej Ameriky, dôchodkyne z Fínska, ktoré si užívajú dôchodok a plnia sny, mladých a pochabých, ktorí predali všetko, čo mali a šli na cestu okolo sveta, či kanadských fanúšikov hokeja, ktorí chcú spoznať aj Východnú Európu. Našla som si priateľov z celého sveta a aj keď sa mi to niekedy finančne neoplatí a sú tours, kedy skôr prerobím ako zarobím, stále natrafím na skupinku zaujímavých ľudí, ktorí rozoberajú Tolstojovu Vojnu a mier a počas 2 hodín sa teda vôbec nenudím. Horšie je, keď prší, lebo tours máme za každého počasia a čudujte sa, ale ľudia aj tak prídu!

Funguje to na letákoch a internete, cestovatelia vedia, kedy a kde čakáme s oranžovou tabuľou FREE TOUR STARTS HERE a jednoducho sa pridajú. A kto dáva najväčšie tringelty? Angličania, Austrálčania a Američania. Skupáni sú skupinkoví turisti... Inak, mojím najväčším stresom stále je vystupovanie pred publikom a prezentácie pred triedou, no keď som za guida, tento strach akosi opadne a ja si to užívam. Dáva mi to slobodu, že aj keď sa ma niekto niečo opýta, ja si môžem, odpoveď aj vymyslieť, veď nakoniec, oni ma nemajú ako skontrolovať. No, veď čo by ste z fleku odpovedali na otázku "prečo máme dvojkríž v znaku?" alebo "prečo je modrý kostolík modrý?". Kreativita, kreativita.... :)

Adriana Karpinská - Mucha

Ako som robil termovízneho kameramana

Jedno leto mi kamarát Slavomír Jankovic dohodil nezvyčajnú brigádu. Úloha bola akurát vhodná pre študenta fyziky. Aké bolo zadanie? Robiť termovízne merania. Moja práca vyzerala asi takto. Ponajprv som dostal vybavenie = termovíznu kameru a školenie o jej používaní. Následne som sa vybral do fabriky, ktorá si takéto služby objednala. Vo fabrike som dostal sprievodcu. No a s týmto sprievodcom sme následne preliezli všetky zákutia tejto fabriky a urobili termosnímky všetkých možných elektrických rozvodov, skríň s poistkami, ističov a podobných zariadení. Počas merania sme preliezli naozaj všeličo, od starých špinavých a zaolejovaných továrenských priestorov, cez pece pri ktorých sa to len tak tak dalo vydržať až po moderné nové haly s tým zvláštnym žltým svetlom. Tieto termosnímky sa potom ďalej analyzovali, ale to už je tá nudnejšia časť o ktorej nechcem písať.

Pointa takéhoto merania je nasledovná. Predstavte si, že máte skriňu so 100 poistkami a jedna z týchto poistiek sa chystá dať výpoveď. Vy to samozrejme skôr ako sa pokazí štandardne nezistíte (teda pokiaľ nemáte ľudí, čo by denne, alebo týždenne kontrolovali všetky poistky). Keď sa však odpáli jedna poistka, tak identifikácia problému bude trvať nejaký čas, nehovoriac o tom, že výroba stojí, kým sa problém nevyrieši. Straty spôsobené takouto poruchou teda napokon môžu byť vyššie ako cena preventívnej prehliadky.

No a prečo práve termosnímky? Sprievodným javom veľkého množstva porúch je, že zariadenie sa na kritickom mieste začne pred poruchou prehrievať (zlý spoj, príliš namáhaná poistka,...). No a pokiaľ chcete odhaliť z toľkého množstva súčiastok vo všetkých elektrických skriniach vo fabrike práve tie preťažené, termokamera je úplne ideálna. Jeden pohľad do skrine vám jasne povie, ktorá súčiastka sa prehrieva a vy viete, že ju treba dať preveriť.

Záverom musím dodať, že mať možnosť tak podrobne si prejsť spomínanú továreň si veľmi cením. A ak sa takáto možnosť naskytne vám, určite ju využite. Dôvodov môže byť (okrem zárobku) hneď niekoľko: prosté rozširovanie si obzorov – vidieť ako si zarábajú na chlieb iní ľudia, umelecké – špinavé a zaolejované industriálne objekty majú svoju špecifickú poetiku, technické – podrobne si pozrieť nejaký výrobný proces...